ČÍM VIAC VYJADRUJEM VĎAČNOSŤ, TÝM VIAC MÁM DÔVOD BYŤ VĎAČNÁ

Asi pred rokom som na stránke jednej mojej kolegynky fen kineziologičky, našla príspevok o vďačnosti.

Nepamätám si už, čo presne tam písala, ale na konci príspevku bolo niečo takéto: „Poďme spolu po dobu 5 dní napísať pod tento príspevok aspoň tri veci, za ktoré sme vďačné. Každá sama za seba. Za čo som dnes vďačná?“

Tak sme každý deň napísali každá svoje tri veci. Myslím, že nakoniec sme písali viac ako päť dní, až to nejako postupne zaniklo a prestali sme písať.

Ja som si ale tento zvyk osvojila a odvtedy každý deň ĎAKUJEM. Je to taká moja modlitba- spôsob akým sa modlím každý večer pred spaním.

Poďakujem za deň, ktorý práve končí, za veci, ktoré som v ňom zažila. Za ľudí, ktorých som stretla, za milé rozhovory, za príjemne strávený čas na peknom mieste. Za možnosť byť sama so sebou, ak mi to bolo v ten deň umožnené. Za zdravé nohy a telo, ktoré mi dáva možnosť behať. Za zdravie svoje aj mojej rodiny. Za domov a teplú posteľ, ktorá nie je samozrejmosťou pre každého. Za rodičov a súrodencov, za mesto v ktorom žijem, za každú možnosť, ktorú mám. Za chvíle keď môžem robiť to, čo ma napĺňa a za pocity naplnenia.

Pocit NAPLNENIA a pocit VĎAČNOSTI majú pre mňa veľmi podobný, ak nie rovnaký emocionálny nádych a rovnakú energetickú frekvenciu.

Ak by vás náhodou pri čítaní tohto príspevku napadlo, že žijem v nejakom ideálnom a dokonalom svete, alebo si snáď vytváram nejakú svoju bublinu, ktorú prezentujem do sveta, rada vás presvedčím o opaku.

Žijem normálny život v tom istom svete ako ktokoľvek iný, v malom ale krásnom meste. Robím bežné veci, ktoré robí žena na materskej dovolenke. Riešim každodenné povinnosti, radosti ale aj starosti, ktoré sú s týmto spojené a množstvo ďalších vecí, ale nie o tom má byť môj príspevok.

Ak sa mi počas dňa stane, že nie celkom zvládnem nejakú situáciu s chladnou hlavou- povedzme ideálne, poďakujem aj za túto skúšku, za možnosť a skúsenosť, ktorú mi daná situácia dala a za ďalšiu možnosť, kedy budem môcť podobnú situáciu zvládnuť lepšie. Ak mám pocit, že daný deň nepatrí k tým lepším, poďakujem aj za taký, lebo je ďalší, ktorý som mohla prežiť.

Nedávno som začala takúto modlitbu učiť aj moje deti a pred tým ako zaspia, spýtam sa staršieho Patrika, čo pekné zažil v ten deň, za čo by chcel poďakovať. On mi potom povie aj o tom, čo sa mu až tak nepáčilo- žijeme vo svete duality, je to v poriadku.

Mladší Dominik ešte nerozpráva, ale verím, že si tento zvyk osvojí a časom sa k nám pridá. Najstarší Oliver už zaspáva sám, ale ten sa rád objíma. Pred spaním, aj pred odchodom z domu.

Som za to VEĽMI VĎAČNÁ!